Žiť v pravde
Pozeral som dokumentárny film o Ivanovi Jefremovovi (nar. 22.4.1908 – zomrel 5.10.1972), ruskom paleontológovi. Vo filme konštatovali, že Ivan mal veľmi zaujímavé danosti. Vnímal a dôveroval svojim vnemom. Keď raz rozprávali o náleziskách diamantov v Rusku, rozsypali sa mu kryštáliky cukru po roztvorenej mape. Ivan to bral ako odpoveď na otázku o diamantoch. Označil miesta. Po niekoľkých rokoch objavili diamanty v Jakutskej oblasti, ktorú označil Ivan Jefremov.
Keď som pozeral tento dokumentárny film, prvé čo ma napadlo, bola myšlienka „žiť v pravde“. Čo znamená žiť v pravde? Pred časom som napísal text „O pravde“, kde som definoval pravdu, ako aktuálny stupeň dosiahnutého vedomia. Táto definícia nehovorí, čo pravda je, ale ako sa javí vo vzťahu ku mne samému, čiže čo je moja pravda.
Pravda Ivana Jefremova bola trošku iná. Jeho štúdium paleontológie ho priviedlo k čítaniu prírody. Predpokladám, že študoval vývoj Zeme, jednotlivé vývojové stupne a svojim vedomím pokryl vývoj Zeme. Z prírody čítal ako z knihy. Vnímal ju a dôveroval jej. Jeho „pravdy“ svet neuznával, smiali sa mu, tak začal písať knihy. Písal štýlom science fiction a dosiahol veľmi slušný úspech. Vo svojej poviedke Diamantový komín sa mu podarilo predpovedať objav náleziska diamantov v Jakutsku, v poviedke Jazero hôrnych duchov zase objav ložísk ortuti v Altaji. Dokonca v poviedke Tiene minulosti predpovedal aj objav holografie. Niektorí výskumníci priznali, že k ich objavom prispel Ivan Jefremov, ktorý o predmete ich výskumu napísal v niektorej zo svojich kníh a oni uverili a neskôr aj dokázali, že jeho myšlienky boli pravdivé.
Žiť v pravde. Predpokladajme takúto situáciu. Predpokladajme človeka, ktorý nikdy neklame. Jednoducho vraví pravdu a ak niečo nevie, mlčí. Predpokladajme človeka, ktorého život veľmi pritlačil a on ho zvládol[1]. Človek, ktorý dôveruje životu, dôveruje pravde. Húževnatosť, odvaha, vytrvalosť.
Môžeme sa pýtať, ako je možné, že tento človek dokázal vnímať informácie o náleziskách nerastov, ako dokázal veci, za ktoré ho dodnes obdivujeme. Možno je za tým obyčajná dôvera v život, dôvera v ten jemný hlas v nás, dôvera v seba samého. Žiť v pravde. Dôvera v dosiahnutý stupeň svojho vedomia.
Žiť v pravde má i ďalší význam. Žiť pravdu samotného života. Žiť život. Tu sa dostávam do trošku subtílnej témy, ktorú niektorí môžu ťažšie tráviť. Pojem rozmnožovanie mnohí zúžili na pojem sex. Život je skutočne jednoduchý. Človek môže žiť život spôsobom, aký si vyberie. Život ho zaodeje pre vybraný spôsob života. Takmer by som mohol ukončiť text, ale skúsim ho trochu rozvinúť.
Život na Zemi sa správa doslova ako vírus. Rozmnožovanie má geometrický charakter. Všetky spôsoby života, ktoré vieme sledovať na našej planéte prinášajú do života planéty nejaký druh služby. Každá jednotlivina prináša na oltár rozvoja nejakú obeť. Či sa pozrieme do rastlinnej ríše alebo živočíšnej ríše, každá jedna rastlinka, každý chrobáčik vytvára niečo prospešné. Samotný človek sa pasuje do polohy rozhodovateľa o živote ostatných druhov, ostatných prejavov života. Život je však príliš rozmanitý, aby sme dokázali vidieť, čo spôsobuje naša snaha. Ak mením prostredie okolo seba, musím počítať s následkami svojich činov. Každý zmenený priestor vytvára nové podmienky pre život a tým i pre zmenu celkového vyžarovania života.
Žiť v pravde znamená rozumieť samotnému životu. Zatiaľ nám život pretekal cez prsty a my sme mu vôbec nerozumeli. Nevideli sme spojitosť „náhodných“ udalostí a nášho konania. Dotkol som sa pojmu rozmnožovanie a sex. Možno je to zvláštne, ale pre samotný život to nie je priama úmera. Milovanie človeka a vznik nového života nie je priama úmera. Aby vznikol nový život, je vhodné byť zdvorilejší a citlivejší. Oslovovanie nového života je hľadanie ideálneho trojuholníka vzťahu. Vzťah muž, žena a život. Nie muž, žena a sex.
Život je prejavom najnežnejšej časti našej bytosti. Vchádza do nás, keď sme pripravení a poskytuje nám príležitosť pre našu sebarealizáciu. Komunikácia so životom je z našej strany prejavom pripravenosti na nový typ vzťahu.
Život v súčasnosti nás vyzlieka donaha. Vystavuje nás okoliu takých akí sme. Ukazuje nás v našej podstate. Mnohí sme z toho nešťastní, mnohí sme z toho chorí, mnohým sa rozpadajú dlhoročné vzťahy, mnohí rozmýšľajú, čo je za tým, čo sa zmenilo. Nezmenilo sa až tak mnoho. Život je jemnejší, citlivejší. Žiť v pravde je symbolom pre prispôsobenie sa samotnej podstate v nás. Prispôsobenie sa jemnému prejavu nášho ducha.
Jemnosť, až filigránska predohra našej budúcnosti. Ak raz bude nejaký paleontológ, nejaký Ivan Antonovič Jermakov, skúmať ľudstvo, bude šokovaný náhlou zmenou ľudstva. Možno tomu dajú nejaký vedecký názov, možno už nebudeme homo sapiens (človek rozumný) ale homo gentle (človek jemný). „Čítanie“ života je dosiahnutie takej jemnosti, ako život súčasnosti potrebuje. Myslím, že postupne odložíme mnoho pojmov z nášho slovníka a tiež z nášho života. Mnohé oprášime a dáme im prvotný význam. Možnože priateľ bude znovu priateľom, možnože láska sa stane ozaj láskou. A pravda? Pravda sa stane tým čím je dnes. Chimérou, čímsi, čo nám uniká ako vtáča poskakujúce pred nami tak, aby nás neznechutila, aby sme ju neprestávali hľadať.
7.12.2017
[1] Ivan Antonovič Jefremov (nar. 22.4.1908 – zomrel 5.10.1972) sa naučil čítať a písať, keď mal 4 roky. Ako dvanásťročný sa zúčastnil občianskej vojny, opustený rodinou, ako syn pluku. Bol zranený a odvtedy sa trochu zajakával. Ako trinásťročný šiel študovať na gymnázium. Zvládol ho za dva a pol roka. Popri štúdiu pracoval ako pilčík, závozník a neskôr šofér nákladiaka. Ako pätnásťročný sa stal námorníkom a plavil sa cez Tichý oceán. V jeho živote nastal zvrat, zoznámil sa s akademikom Suškinom a začal jeho záujem o paleontológiu. V 1924 začal študovať biológiu na univerzite v Leningrade. Potom diaľkovo vyštudoval geológiu a banské inžinierstvo, v roku 1935 ukončil Leningradský banský inštitút a v tom istom roku sa stal kandidátom biologických vied, o šesť rokov neskôr i doktorom vied.
Ako študent sa začal zúčastňovať paleontologických expedícií na Povolžie, Ural a do Strednej Ázie, neskôr aj na Sibír a ďaleký východ. Ako 19-ročný objavil obrovské nálezisko vyhynutých jašterov na severe Ruska. Zážitky z expedícií zužitkoval neskôr pri písaní svojich prvých poviedok. Následky početných expedícií sa v období druhej svetovej vojny prejavili ťažkou formou reumatickej horúčky a následnou nebezpečnou chorobou srdca. Počas dlhodobého liečenia sa začal venovať písaniu poviedok z prostredia ktoré dôverne poznal - geologických, paleontologických a kartografických expedícií obohatenými o vedeckofantastické a dobrodružné príbehy. Po vyliečení viedol ďalšie paleontologické expedície do Mongolska. Skúsenosti a zážitky z výprav po Mongolsku opísal v románe Cesta vetrov, ktorý možno zaradiť do oblasti literatúry faktu. Obnovená choroba srdca sa stala prekážkou v účasti na ďalších expedíciách. Za svoje vedecké zásluhy dostal niekoľkokrát štátne vyznamenania. Desiatky rokov výprav sa prejavili na jeho zdraví a musel sa dlhodobo liečiť a samozrejme sa už nemohol ďalej túlať po svete. Začal sa intenzívnejšie venovať literárnej tvorbe. Ako spisovateľ sa stal známy predovšetkým románom Hmlovina Andromédy, ktorý vyvolal polemiku medzi sovietskymi spisovateľmi o vedecko-fantastickej literatúre. Po úspechu románu Hmlovina Andromédy sa začal venovať literárnej činnosti a napísal niekoľko rozsiahlejších prác, ktoré patria medzi vrcholy rusko-sovietskej sci-fi literatúry. Jefremov ako málokto opísal utopickú komunistickú spoločnosť. Napriek tomu, po smrti v roku 1972, boli zhabané jeho písomnosti, vrátane niekoľkých neuverejnených diel pre podozrenia zo špionáže v prospech Veľkej Británie.
