Vrtuľník

Spoločnosť uznáva a oceňuje významné počiny ľudí v rôznych oblastiach. Výnimočné činy sa zapisujú do ľudskej pamäti a ich nositelia sú priekopníkmi v danej oblasti. Vytvárame knihy rekordov a zapisujeme do nich mená tých, ktorí prví v behu dosiahli najlepší čas, ktorí prví odhalili jadrovú reakciu, ktorí prví dosiahli výnimočný čin. Mount Everest je najvyšším vrcholom sveta. Prvýkrát ho zdolali 29. mája 1953 Sir Edmund Hillary a šerpa Tenzing Norgay.

Každý z týchto výnimočných činov je niečím vzácny. Ľudia, ktorí dosiahli ten svoj „Mount Everest“, boli veľmi skúšaní a niektorí si dokonca odniesli trvalé následky. Napríklad Mária Curie Sklodowská a jej manžel Pierre Curie. Objavili jav radioaktivity a dokázali izolovať prvok rádium. Mária neskôr zomrela na leukémiu, pravdepodobne následkom práce s rádioaktívnym materiálom. Za svoju prácu obaja manželia dosiahli celosvetové uznanie a Mária je pochovaná v Parížskom Panteone ako prvá žena, ktorá si toto ocenenie sama zaslúžila.

Horolezci, ktorí zdolávajú vrcholy sveta, na svojej ceste za vrcholom zdolávajú samých seba. Po ceste získavajú silné telo, veľkú vytrvalosť, odolnosť voči poveternostným vplyvom, silnú psychiku, súdržnosť s ostatnými priateľmi zavesenými na spoločnom lane. Získavajú silné osobné zážitky. Samotný vrchol dosiahnu najsilnejší a najodolnejší. Na vrchole zapichnú do zeme vlajku, ako znak úspechu a dôkaz pre všetkých ostatných. Tí, ktorí boli členovia expedície a nedošli až na vrchol, dosiahli silnú skúsenosť a všetky emócie víťazov.

Vieme si predstaviť situáciu, že horolezec sa vyvezie na vrchol vrtuľníkom a bude si nárokovať uznanie, ako keby to dokázal vlastnými silami? Uznali by sme rekord bežcovi, ktorý svoj čas získal behom po vetre a ešte s nedovolenými prostriedkami? Dáme ocenenie vedcovi, ktorý objav ukradol niekomu inému?

Náš život je cesta, na ktorej získavame svoju silu, vytrvalosť, ale i jemnosť a kultúrnosť. Nie je jedno, ako dosiahneme svoj vysnený Mount Everest. Niekto túži po bohatstve a na ceste za ním zostáva množstvo nešťastných a okradnutých ľudí. Prečo by sme si mali vážiť týchto ľudí? Veď on vyliezol na vrchol vrtuľníkom!

Tento prístup sa vinie našim životom a vytvára rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými. Ak kúpim svojmu dieťaťu auto, aké úsilie musel vyvinúť nový majiteľ auta? Ak si „zaobstarám“ diplom, akú hodnotu má tento diplom? Ak sprivatizujem fabriku, ktorej vôbec nerozumiem, akú má pre mňa hodnotu? Veď som ju nevybudoval, nerozumiem procesom v jej vnútri, nerozumiem technológiám a dokonca ani ľuďom. Získal som svoj Mount Everest pomocou vrtuľníka.

Ak sa lepšie prizrieme na naše úsilia, mohli by sme si všimnúť, že nám vôbec nejde o náš Mount Everest. Ak by sme chceli iba vystúpiť na vrchol, skutočne tam môžeme ísť vrtuľníkom. Ak by sme chceli najrýchlejšie prejsť 200 metrov, asi by sme použili auto. Náš cieľ je iba prostriedok k obnaženiu našich schopností. Očisťujeme naše schopnosti životom.  (Očisťujeme lampu, z ktorej sa vynára náš duch - džin.) Ten kopec, na ktorý celý život lezieme, problémy ktoré neustále riešime, to je skutočne iba spôsob odhaľovania seba samých, svojich schopností.

Spoločne ideme životom a spoločne sa snažíme o krásu jeho prežívania. Sme spoločnosť, sociálna skupina, organizmus. Úspechy, ktoré táto spoločnosť dosahuje sú spoločné, dokonca i úspechy jednotlivcov sú spoločné. Naša cesta by mala byť spoločná a čestná, aby sme na nej zozbierali čo najviac vlastností, obrúsili všetky ostré hrany, ktorými si na tejto ceste k dokonalosti ubližujeme. Vo vnútri nás je silná schopnosť rozlišovať dobré od zlého, príjemné od nepríjemného, čisté od nečistého.

Otázka je, koľko ešte máme zdolať vrcholov k dosiahnutiu svojej dokonalosti. Čo ešte máme zdolať okolo nás, aby sme pochopili, že dokonalosť sídli v nás. Len tam je všetko.