Triezvosť
Týmto výrazom označujeme stav čírej, nezakalenej mysle. Stav, kedy dokážeme triezvo zhodnotiť situáciu a konať. Triezvosť vyjadruje stav nielen našej mysle. Vyjadruje skúsenosť človeka, ktorý už vie, že akékoľvek emócie, akékoľvek konanie v horúčosti mysle, nedáva správne riešenie. Skúsený človek vie, čo mu „škodí“ pri netriezvom rozhodovaní sa.
Pri pojme triezvosť si zvyčajne predstavíme aj opačný stav opitosti, omámenosti nejakou látkou, napríklad alkoholom alebo drogou, po užití ktorých už nedokážeme triezvo rozmýšľať. Tento koncept nie je vždy správny. Mnohí umelci skladali svoje najlepšie skladby v opojení drogami, mnohí mnísi sa dostávali do iných stavov svojho organizmu po dlhých kontempláciách k bohu, ľudia sa dostávajú do iných stavov vnímania sveta, ak milujú.
Ktorý zo stavov ľudského organizmu je ten správny? Niekedy človek dokáže rozdať svoj majetok a cíti sa šťastne, niekedy človek zarobí majetok a cíti sa šťastne. Niekto sa cíti dobre, ak sa rozhoduje pragmaticky, rozumovo a niekto sa cíti úžasne, ak vníma svet spontánne a tak aj koná.
Zdá sa, že nejestvuje nejaké pravidlo, čo je správne a akému stavu by sme sa mali vyhnúť. Alebo predsa jestvuje? Ľudská spoločnosť je veľmi rôznorodá. Sme spoločenstvo, ktoré umožňuje prežívanie najrozličnejších stavov mysle, najrozličnejších postavení v živote. Sme dôslední a pomerne presní. Všetko naše konanie sa zobrazuje okolo nás a my vidíme výsledky našich konaní v nás i mimo nás.
Ak sa v našom okolí vyskytuje veľa komárov, zdá sa, že sme vytvorili prostredie našej mysle nie celkom číre, nie celkom „triezve“. Ak sa v našom okolí dejú zvláštne javy, ako sú havárie aut, zlomeniny končatín, jednoduché násilne činy, zdá sa, že vytvárame stavy v našich mysliach, ktoré sú prelomové, ktoré deformujú skutočnosť.
Prirodzenou otázkou, ktorá sa doslova vynára je, čo je skutočnosť? Jednoduchá odpoveď by bola, že je to stav našej mysle. Trošku komplikovanejšie by sme dospeli k odpovedi, akú skutočnosť preferujeme vo svojom živote? Čo chceme dosiahnuť? Aká skutočnosť sa má stať obsahom našej mysle?
V triezvom stave funguje naša myseľ svižnejšie, krajšie. Čo sa stane, ak do svojej mysle vložím lásku? Ostanem triezvy? Čo je vlastne prirodzenosť človeka?
Tu sa vo svojom zamyslení dostávam k postaveniu človeka vo vesmíre bytia. Pri tomto pohľade sa môžeme stať akoukoľvek „tehličkou“ vo výstavbe vesmíru. To na čo myslíme, to sa deje. Ešte sme si nezvykli, že to na čo myslíme, to sa deje. Ešte sme si nezvykli na úlohu stvoriteľa.
Ak niečo preháňame vo svojom živote, tak to nehodnotíme príliš pozitívne. Ak si viacej vypijeme, sme opití a tým i nie celkom použiteľní v práci. Ak príliš rozmýšľame o živote, stávame sa zádumčivými a sme opití svetom, jeho jemnejšími prejavmi. Ak sa mnoho modlíme, dostávame sa akoby mimo náš svet a znovu sme menej použiteľní v obyčajnej ľudskej „realite“.
Svet nás tlačí do určitej uniformity konania. Vytvárame si kultúru a tá nám vraví čo normálne je a čo už normálne nie je. V minulosti to bolo omnoho striktnejšie a akékoľvek vybočenie bolo pomerne kruto postihované, viď. upaľovanie bosoriek, križiacke výpravy, odsudzovanie ľudí s inou vierou.
Dnes je situácia iná. Naša kultúra začína rešpektovať inakosť. Snažíme sa vnímať odlišnosť s pochopením, menej súdiť a pripúšťame rozmanitosť bytia. Pripúšťame nie celkom triezvosť. Možno krajšie povedané, pripúšťame netriezvosť, opitosť, ako normálny stav. Je to správne?
Ak sa snažíme nesúdiť, tak je to správne. Ak sa chceme stať tvorcami svojho života, tak je to správne. Hodnotenie nášho konania sa nám ukáže v našich životoch. My predsa nevieme vopred, čo sa stane, ak sa chceme stať podobnými bohu. Množstvo ľudí sa modlí a pripútava sa k nám neznámej entite, ale nevieme čo to vlastne znamená. My nevieme, čo sa stane, ak zomrieme v čistej viere v kráľovstvo nebeské.
Ako sa máme rozhodovať? Triezvo s použitím jasnej mysle? Láskavo s použitím inteligencie celého sveta? Ako to zlúčiť do jedného života? Je to možné? Dá sa to? Aký bude výsledok? Budeme šťastnejší, veselší? Budeme vnímať viacej krásy?
Ak by som parafrázoval Nietscheho výrok (v diele "Za dobrom a zlom"): „Keď sa dlho pozeráš do priepasti, priepasť sa pozerá aj na teba.“, tak by som povedal, keď sa dlho pozeráš na svet, stávaš sa samotným svetom.
Vynárame sa z objatia tohto sveta a zo sebou si nesieme jeho výslužky. Cítime sa trošku ako po opici. Nevadí, identifikujeme čo sme povyvádzali a zmeníme sa/svet.
