Temný les
Mnohokrát sa človek dostáva do situácie, keď čelí problému (sile), o ktorej nevie takmer nič a má ju zvládnuť. Ak si vezmeme základnú podmienku, že všetko okolo nás žije, tak akékoľvek riešenie problémov je iba akceptovanie, pochopenie a vyriešenie živej entity.
Na počiatku sa nám zdá situácia takmer neriešiteľná. Stojíme pred temným lesom, cez ktorý máme prejsť. Stojíme pred predmetom, z ktorého máme zložiť záverečnú skúšku. Máme k dispozícii učiteľa, ktorý stojí pri nás, ktorý má dostatok skúseností, aby nás previedol temným lesom. Chodíme na prednášky, cvičíme sa v daných úlohách a postupne sa náš les presvetľuje. Už nemáme tak veľký strach z nezvládnutia danej problematiky. Náš temný les sa presvetlil a my z neho vychádzame obohatený o jeho skúsenosti.
Temný les je aj naša psychika. Máme k dispozícii našu myseľ, ktorá vstupuje do živého sveta. Ochutnáme svet a vravíme, že ho žijeme, veď je živý! Dotýkame sa ho, pozorujeme ho, ovoniavame ho, konzumujeme ho, počúvame ho, cítime s ním, radujeme sa s nim, smútime s nim. Sme ako deti v temnom lese.
Náš temný les dokážeme presvetľovať. Zvyčajne sa to deje, keď sa do neho zaľúbime. Temným lesom sa nie je možné prebojovať.
Našim temným lesom je akýkoľvek problém, ktorý vstupuje do nášho života. Keď sme mladí, dôverujeme životu a zvládame jeden problém za druhým. Dôverujeme a ľúbime.
Keď sme starší, dôvera z nás akosi vyprcháva, upíname sa k sile, snažíme sa životom prebojovať. Svet sa pre nás stáva temným lesom. Kritizujeme svet, bojujeme s nim, nepáči sa nám. Odsudzujeme to, čo denne používame a čoraz viacej vstupujeme do hĺbky temného lesa. Niekedy sa nám stáva, že sa z neho nevieme dostať späť. Naša psychika je pod tlakom strachu a temný les sa pre nás stáva realitou. Naša myseľ ochorela. Kam sa pozrieme, tam cítime strach. Blúdime v myšlienkach a myšlienky blúdia v nás. Naša myseľ je živá a doslova nás bolí.
Bolo by dobré uvedomiť si, že naša myseľ je trenažér života. Podmienky a aj pravidlá si stanovujeme my sami. Ak nás naše pravidlá dovedú do slepej uličky, musíme tieto pravidlá zmeniť. Niekedy sa nám zdá nemožné zmeniť vlastné pravidlo, ktoré sa nám zdá také logické. Veď ako máme odpustiť takému darebákovi, ktorý nám tak ublížil? Ako mám ľúbiť tých hlupákov vo vláde? Ako mám ľúbiť samého seba?
Zvyčajne sú to pre nás doslova neriešiteľné otázky, pričom riešenie je pomerne jednoduché. Stačí odpustiť, vytvoriť si vzťah, jednoducho ľúbiť. Stať sa na chvíľu pozorovateľom života, počkať, kým sa náš život ustáli, aby sme opäť presvetlili náš temný les.
V súčasnosti prebieha u našich východných susedov na Ukrajine vojna. Rusko zaútočilo na svojho suseda. Dôvody, pre ktoré tak učinilo už niekoľkokrát zmenilo. Každá výhra je vlastne porážkou. Atmosféra je veľmi hustá a každá myšlienka doslova vyvstáva do života. Nenávisť sa dá doslova nahmatať. Je hmotná v každom náboji, v každom granáte, v každej bombe.
Ako zmeniť temný les, v ktorom sa ocitli bojujúce strany? Kto sa stane sudcom daného konfliktu? Sme schopní nájsť riešenie v temnom lese myšlienok, kde si už takmer nepamätáme dôvody vojny? Niektorí hľadajú dôvody v histórii a niektorí v súčasnosti. Stratili sme sa v temnom lese.
Naše mysle sú živé a to, čo si myslíme vyvstáva do nášho života. Vieme presvetliť temný les myšlienok na ukrajinskom fronte? Vieme urobiť to isté v pásme Gazy a vo všetkých ostatných konfliktoch? Vieme presvetliť náš temný les myšlienok v kontakte so susedmi, v kontakte s celým svetom?
Vráťme sa k problému vojny na Ukrajine. Aký krok by bol najvhodnejší pre vyriešenie koreňov samotnej vojny? Ako ju ukončiť? Ako ukončiť motanie sa v temnom lese vražedných myšlienok o nadradenosti záujmov jedných nad druhými, myšlienok o jedinom a to silovom riešení problému spolužitia dvoch národov?
Pozrime sa do budúcnosti. Nazrime do jednotlivých možností, ktoré máme k dispozícii. Na úrovni aktuálneho vedomia nevidím možnosť riešenia. Ak vyhrá jedna alebo druhá strana, vždy je to za cenu množstva mŕtvych, množstva bolestí, množstva utrpenia, ktoré si každá strana interpretuje zo svojho pohľadu.
Pripusťme, že náš život, naše prostredie v ktorom žijeme, má určitú inteligenciu. Pripusťme, že na pozadí nášho sveta jestvuje inteligencia, ktorá má tendenciu vyrovnávať narušenie krehkej rovnováhy na našej Zemi. Tento typ rozmýšľania však zároveň hovorí, akoby sme my, „ľudia“, umývali ruky, akoby sa ani nejednalo o problém, ktorý sme vytvorili, ktorý sa nás bezprostredne dotýka a ktorý dopadá na nás všetkých. Áno, inteligencia na pozadí nám vraví, že agresivita už nepatrí do našich životov, vraví nám, že najkrajšie riešenia sú láskavé, ako keď matka privinie k sebe rozhnevané dieťa.
Prerušme na chvíľu mentálne boje a nechajme pôsobiť mentálne objatie. Objímajme celý tento svet, vrátane Ukrajiny a Ruska, vnímajme nepokoj a tíšme ho, ukážme svetu krajšie možnosti spolupráce.
Verím, že matky tohto sveta by takto tíšili svoje nahnevané deti. Takto tíšia temný les myšlienok v našich mysliach.
28.4.2024
