Rieka života
Čo si vlastne predstavujem pod riekou života? Naša spoločnosť má svoju kultúru, svoje zvyky, svoju ekonomiku, zdravotníctvo, školstvo, armádu a všetky ostatné súčasti, ktoré potrebujeme pre svoj život. Každá spoločnosť sa uberá v rámci svojho života akoby v koryte rieky. Čo sa stane, ak do koryta rieky sa dostane veľká prekážka?
Chod našej spoločnosti prehradil Covid-19. Takmer prestali lietať lietadlá, verejná doprava má veľké straty, cestovný ruch spadol takmer na nulu, reštaurácie iba prežívajú, žiaci sedia doma pri monitoroch. Zdravotníctvo je preťažené, celá spoločnosť je pod veľkým tlakom.
U rieky vieme výsledok predpokladať. Ak do jej koryta umiestnime prekážku, voda pôjde cestou najmenšieho odporu. Najskôr jej hladina stúpne a potom sa vyleje mimo svoje koryto. Časť vody sa stratí v pôde okolo rieky, časť sa neskôr odparí. Časť toku sa po vybrežení možno vráti späť do pôvodného koryta. Toto platí, ak prekážka úplne neprehradí rieku, ak väčšia časť vody naďalej po prekonaní prekážky tečie ďalej v pôvodnom koryte.
Z rieky života našej spoločnosti sa počas pandémie dostala mimo koryta samotná politika. Politika mocenská, vulgárna, pomstychtivá. Verme, že jej prúd sa po odparení mimo koryta spoločnosti navráti očistený vo forme májového dažďa.
Doslova neviditeľnou sa stala oficiálna kultúra. Dostala sa mimo koryto a teraz si hľadá cestičky späť. Niektorým prúdom sa to možno podarí.
Organizovaný šport dostal pomerne ťažkú ranu. Hrajú sa iba najvyššie súťaže, dotované športovými mecenášmi a športovými ústrediami. Nižšie súťaže budú čeliť súdržnosťou proti tlakom na rozpadnutie sa. Mimoriadne sa posilnil šport jednotlivcov, beh, cyklistika, turistika, pravidelné vychádzky.
Aká bude rieka života našej spoločnosti po prekonaní prekážky? Každá prekážka nás očisťuje. Voda narážajúca na skaly sa triešti a opäť vchádza do prúdu. Jej sila je nesmierna. Rieka, ktorá sa lenivo vlečie korytom zarastá trávou a znečisťuje sa rôznymi organizmami.
Aj naša spoločnosť sa bude očisťovať od balastu, ktorý sa nazhromaždil v našich mysliach, ktorý sa odzrkadlil (balast) vo všetkých zbytočných organizáciách, vo všetkých zbytočných údajoch, v nánosoch, ktoré sa roky usádzali ako normy nášho správania.
Počas pandémie zisťujeme ich nezmyselnosť. Aby sme mohli pružne reagovať a riadiť opatrenia proti pandémii, musíme vyhlasovať núdzový stav, inak by sme boli nesmierne nepružní a všetko by trvalo veľmi dlho. Prečo nám v pokojných časoch táto nepružnosť nevadí? Zisťujeme, že spôsob pomoci ľuďom zasiahnutých pandémiou je pomalý, pričom máme k dispozícii sieťové prepojenia a kompletný systém pripravený pre informatizáciu. Nánosy nekompatibility systémov, nánosy nekompatibility myšlienok. Čo minister, to iný názor. Čo človek, to iný názor.
Toto je pôvod pandémie v nás. Dusíme sa v množstvách zákonov, v neprehľadnom množstve informácií a pravidiel. Zabudli sme na normálny a jednoduchý život v rámci odvekých pravidiel ľudskosti. V priamom prenose vidíme snáď všetky druhy ľudských zlyhaní. Či sa už pozeráme na politiku, hospodárstvo alebo školstvo. Kultúra kričí o pomoc a pritom v televízii vidíme všetky znaky nekultúry a nekultúrnosti. Organizovaný šport si žiada pomoc, ale to je tiež iba športová ekonomika a s myšlienkami športu ako rozvoja čistoty, kultúrnosti, ohľaduplnosti už nemá takmer nič spoločné.
Aj do zdravotníctva sme vpustili obchod. Milí lekári, páči sa vám to? Stali ste sa obchodníkmi. Každý úkon má svoju cenu a vy to musíte zobchodovať. Každý pacient sa stal tovarom. Chceme to?
V školstve sme docieli ten istý efekt. Aj naše deti sa stali „hodnotou“, ktorú sme zobchodovali. Uverili sme vo všemocnú a jedinú vieru, že peniaze dokážu ako životodárny tok, riadiť naše životy. Zisťujeme, že to tak nie je.
Abstrahovali sme od mnohých parametrov života a ukazuje sa, že sme spravili chybu. Starších ľudí vytláčame zo života, nemáme pre nich žiaden plán. Domovy dôchodcov nie sú žiaden plán. Nečinnosť nie je žiaden plán. Je to iba pomalé umieranie. Uvedomujem si, že každý nakladá so svojim životom ako najlepšie vie, ale aj spoločnosť by mala vytvárať podmienky pre aktívny život človeka vo vyššom veku. Nečinnosť nás zabíja. Nepotrebnosť pre spoločnosť nás zabíja. Odchádzame príliš zavčasu.
Podobný problém majú mladí ľudia. Virtuálny život na internete tiež nie je riešenie. Nenahradí živý ľudský kontakt. Nečinnosť pri počítači nás zabíja. Nevieme nadväzovať trvalejšie vzťahy. Odcudzujeme sa jeden druhému. Sme už tak samostatní, že sa ťažko znášame medzi sebou. Aký je plán pre mladých ľudí?
Aké koryto vytvoríme pre rieku života? Akými zákazmi a príkazmi budeme spevňovať jej brehy? Kto určí pravidlá pre správanie sa v rieke života? Ešte stále sme nepochopili podstatu?
Živá krajina potrebuje vodu. Každý kúsok života musí byť zavlažovaný, inak odumiera. Do každučkého kvetináča musíme dostať vodu, inak je koniec. Nepotrebujeme jednu veľkú rieku života s pevnými brehmi, ktoré nás budú obmedzovať a spútavať. Potrebujeme jednu veľkú silu, ktorá nás bude spájať a zároveň nám dá dostatok voľnosti pre život. My sme rieka života a teraz potrebujeme zavlažiť každú jednu myšlienku, každú jednu vlastnosť, každého jedného jedinca spoločnosti. Potrebujeme mu dať pozornosť, dodať mu silu aby sa stal samostatným architektom svojho života.
Podstatou rieky života nie sú peniaze, ktoré nás dokážu živiť. Podstatou je láskavá pozornosť každému jednotlivcovi, uvoľnenie jeho tvorivej sily a vytvorenie nového príbehu v spoločnosti. Príbehu o láske, ako jednotnej sily spoločnosti, v ktorej si vážime jeden druhého preto, lebo je.
