Psík

Včera som videl muža, mohol mať okolo 45 rokov, v ruke mal povrázok a na konci povrázku obojok so psíkom. Psík bol malý, útly s bielou brčkavou srsťou. Bol ostrihaný tak, že mal doslova vyholené nohy, iba od labiek hore mal neostrihané asi 7 centimetrov nohy kde mu zostala pôvodná srsť. Na labkách mal topánočky! čiernej farby. Jeho nohy vyzerali akoby mal obuté luxusné chlpaté čižmičky po kolená. Na hlave mal farebné pukačky – sponky, aby mu vlasy – chlpy nešli do očí. Psík si cupkal okolo mňa, občas na mňa smiešne zaštekal.

Jeho pán mi rozprával, že má pre psíka aj oblečenie, pretože v zime s ním chodí na prechádzky. V lete mu dáva topánočky tiež, aby si nepopálil labky od horúceho asfaltu. Vlastne jeho psík nosí topánky po celý rok, veď pri návrate domov ho stačí vyzuť a nie je treba ho stále umývať.

Tento opis psíka by mohol stačiť aby sme spoznali vlastnosti jeho pána. Otázka znie: Aké je povolanie majiteľa psíka? Je to murár, mäsiar, podnikateľ, zvárač, alebo učiteľ, lekár, fotograf? To posledné je správne. Tento pán je veľmi dobrý fotograf. Jeho fotografie „rozprávajú“. Je to príbeh zhustený do nehybného obrazu. Vo svojich fotografiách sa snaží zachytiť niečo nevypovedané, esenciu tej chvíle. Cit, emócie, ušľachtilosť, nekonečnosť, smútok, krásu.

Tento pán nie je človek, ktorý má fotoaparát a robí fotky. On je fotografom.  On žije tým čo tvorí. Aby dosiahol to čo sa snaží zachytiť, to nehmotné fluidum danej chvíle, musel sa stať jemným. Musel dosiahnuť videnie, ktoré nám nie je prístupné. Musel sa stať chodiacim citom, znalcom krásy, chodiacou ušľachtilosťou, zádumčivou dušou. Veď on fotí to, čo zvyčajne na fotkách nevidieť. Hľadá a fotí aj atmosféru daného obrazu.

Ak by sme niekedy pochybovali o tom, že práca nás formuje, pomáha vytvárať naše vlastnosti, formuje našu dušu, spomeňme si na pána so psíkom, fotografa na voľnej nohe, ale hlavne citlivého muža, inak vidiaceho tento svet.