O košeliach
Dnes som bol v kostole. Kostol je miesto pokoja. Ľudia sa tu stretávajú, modlia sa, prosia Boha o zdravie seba a svojich blízkych, prednášajú svoje prosby a ďakujú za to, čo dosiahli. Je to miesto pokoja. Všetci sú k sebe vľúdnejší, navzájom si podávajú ruky. Počas bohoslužby mnohí spoločne spievajú.
Kostol je miesto s „genius loci“[1]. Ľudia cítia výnimočnosť daného miesta, jeho majestátnosť, nestrannosť a aj ochranu. Ochranu nielen pred dažďom, prudkým slnkom, ale miesto dáva aj zvláštny pokoj. Samotné miesto si vyžaduje zvláštny prístup. Ochranu určitého typu, aby sme ochránili ducha tohto miesta. Teraz som nenapísal celkom pravdu. Napísal som, že treba chrániť ducha tohto miesta. Ľudia tohto ducha vytvárajú. Vytvárajú ho dlhodobo, každým spevom, každou myšlienkou, dôverou vo výsledok prosieb, nezištnosťou pri zbierkach na ušľachtilé ciele, každým podaním rúk svojim blížnym.
Naša predstava o nejakej stavbe je akoby fotografiou danej stavby. Je to veľmi nedokonalá predstava. Aj budova má svoj život, svoju históriu. Náš kostol bol postavený v roku 1935. Už 82 rokov sa ľudia z Veľkej Hradnej stretávajú a riešia svoje duchovné otázky v chráme, ktorý si vlastnoručne postavili. Možno povedať, že náš kostol je prežiarený modlitbami, presvetlený emóciami a túžbami. Ak by sme mali možnosť posunúť čas späť, počuli by sme našich otcov a starých otcov, naše mamy a staré mamy spievať piesne, videli by sme ich znovu pristupovať k sviatostiam.
Alebo je to možno inak. Možno tie naše piesne sú neustále v našom kostole, iba znejú nejako inak. Možno aj tie naše modlitby v ňom neustále znejú, iba ich už nevnímame. Možno aj naši otcovia a mamy, dedovia a babky, pradedovia a prababky neustále vchádzajú do tohto stánku a pozerajú na svojich synov, vnukov a pravnukov. Veď ak stíšime svoju myseľ, možno ich začujeme...
Dnes som bol v kostole. Sedel som na chóruse medzi chlapmi a vnímal som ich pokoj, u niektorých aj určité duševné pnutie a nevyrovnanosť so životom. Pri príchode sme si podali ruky. Vnímame jeden druhého veľmi blízko, sedíme vedľa seba, žijeme vedľa seba. Chlapi, ktorých stretávam cez týždeň v pracovnom odeve, tu sedia vedľa mňa a majú oblečené svetlé košele. Je júl, horúce leto. Toto miesto ma génius loci, toto miesto si zaslúži úctu. Chlapi to vedia.
[1] Genius loci bol pôvodne v rímskej mytológií duch, ktorý ochraňoval isté miesto. Znázorňovali ho ako hada. Dnes sa tento termín často používa na označenie určitej charakteristickej atmosféry, ktorú má dané miesto.
