Hry a paródie
V dnešnom svete sa hrajú veľké až bombastické hry a v mnohých krajinách sa hrajú ich paródie. Ako je to možné? Veľké hry prinášajú veľké myšlienky a paródie prinášajú ich deformácie. Rozoznať však jedni od druhých nie je vždy ľahké. Pri týchto hrách totiž nie je dôležité kto ich začal a kto ich hrá, ale iba motív. Nič iné.
Ak si spomenieme na „finančné hry“, kde bolo treba poslať 10 korún na adresu v prvom poradí zoznamu ľudí a poslať desať listov svojim známym, kde meno z prvého miesta sa vynechalo a svoje meno bolo treba dopísať na desiate miesto. Ak by nikto nepokazil „hru“, tak by vám prišla veľmi pekná suma. V skutočnosti táto suma prišla hlavne organizátorovi „hry“.
Vôbec nebolo podstatné, kto „hru“ hral. Dôležitý bol iba cieľ – získať peniaze.
Ako je to s hrami v dnešnej dobe? Takéto isté hry sa hrajú aj na štátnych a ešte vyšších úrovniach. Nie je to pekný príbeh. Pozrime si aspoň jednu takúto hru. V máji minulého roka sa začala vojna na Ukrajine. Obyvatelia časti územia nesúhlasili s centrálnou vládou a snažia sa o určitý druh autonómie, pretože ich územie je bohaté na nerastné bohatstvo a je tam vybudovaný silný priemysel. To je však iba pozadie. Čo je motívom? Bohatstvo. Kto hru hrá? Určite nie tí, ktorí budú mať úžitok z bohatstva.
To však nie je všetko. Zorganizovať takúto hru nie je len tak ľahko. Veď kto by šiel do nejakej hry, v ktorej mu hrozí smrť. Reálna smrť, nie iba také „game over“. Do hry však ľudia vstupujú a mnohí sa smrti nevyhnú. Pre ľudskú hru treba veľké myšlienky, veľké a masívne reči o národe, reči otcovských územiach... Patetické útoky na niečo v nás, čo ešte stále obhajuje zažité a kedysi prežité.
Otázka na dnes. Za čo by ste šli položiť život? Čo by malo pre vás takú hodnotu, aby ste riskovali a položili za túto hodnotu to najcennejšie čo máte?
V minulosti a aj dnes sa operuje ťažkým kalibrom. Za Boha, za národ, za vlasť. Je to skutočne tak? Veď obzrime sa do minulých vojen. Výsledok ktorej vojny zmenil Boha, národ alebo vlasť? Po skončení vojen nezostalo z veľkých slov nič. Iba zničené osudy, zničené národy, zničené vlasti.
Dôkaz, že organizátor hry sa samotnej hry nezúčastňuje je veľmi jednoduchý. Každá vojna potrebuje peniaze. Tí ktorí bojujú ich nemajú...
Riešenie je tak jednoduché ako v prvom príklade. Jednoducho neposlať peniaze a hru nepodporiť. Nestať sa tým pešiakom, ktorí je vtiahnutý do hry a ktorý túto hru v mnohých prípadoch financuje iba svojou krvou. Nebojovať, nezúčastňovať sa. Nepodporovať akokoľvek pekne znejúce výzvy.
Hier podobného typu je vo svete mnoho, stačí sa pozrieť na jednotlivé kontinenty. Raz je to pod rúškom náboženstva, raz je to pod rúškom boja proti náboženstvu alebo sa nájde rovnako dobrý a hlavne patetický dôvod. Hra na city, hra na emócie.
Niekde sa chvalabohu hrajú iba paródie na hry. Už sa v nich nebojuje so zbraňou. Boj prebieha iba v mentálnej rovine. V novinách, na internete, v televízii, v kostole, v práci. Všetko ostatné zostáva. Zostávajú motívy, zostávajú organizátori a zostávajú bojovníci – pešiaci. Keď hra skončí, nastáva rozčarovanie. Nič sa nestalo. Obe bojujúce strany konštatujú víťazstvo a sľubujú si, že nabudúce, nuž nabudúce to bude lepšie.
Tento príbeh by si zaslúžil pointu. Zaslúžil by si ju, veď sa vynaložilo toľko úsilia, minulo sa toľko peňazí, minulo sa toľko vplyvu (snáď nám ho ešte zostalo do budúcich malých vojen). Žiadna pointa ma nenapadá. Pomôžte mi, nájsť pointu pre druhú svetovú vojnu. Čo dobré priniesla a ak, tak pre koho? Aká bude pointa, ak to raz na Ukrajine skončí? Tí, ktorí bojovali si budú stavať zničené domy a budú bývať tam, kde bývali aj pred vojnou.
Aká bola pointa nášho referenda o rodine? Bude menej rozvodov? Ľudia si budú viacej vážiť homosexuálne zväzky? Aká bola pointa? Pointy niet. Niet nikoho, kto by povedal, ľudia vykašlite sa na zvonku navrhované a natlačené hry. Chcete ich? Hry na „verejné“ obstarávanie? Hry na zadlžovanie sa každého jednotlivca, dediny či štátu? Pomalý prechod vlastníctva na „pár“ jednotlivcov?
Ak jedného dňa ľudia precitnú a uvedomia si, čím vypĺňali svoj Život, tak to bude ako po dobrej opici. Viem, že ten čas sa blíži, pretože stále viacej a viacej ľudí odmieta „verejné autority“, ktoré čosi hlásajú. Ktoré upozorňujú na nejaké nebezpečenstvá a vzápätí nás pred nimi zachraňujú.
Na záver snáď len toľko. Rodina je tak nesmierne dôležitá, že by nemala byť cieľom žiadnych hier. Nemala. Rodina je niečo tak vznešené, že bez nej by tu neboli ani samotní účastníci týchto hier.
