Dôvera v život
Hľadám deliacu čiaru medzi jednotlivými názorovými skupinami, ktoré sa v súčasnosti ukazujú a číria svoje podoby v čase pôsobenia Covid-19. Jedným z nosných prvkov tejto deliacej čiary je dôvera v život, dôvera v seba, dôvera v entity okolo nás.
Je trošku náročné sledovať deliacu líniu, pretože v mentálnom hluku oboch strán sú prikrytí hráči na pozadí. Sú tam na pozadí našej psychiky ako nástroje, pomocou ktorých formujeme náš svet. Každá strana ich má ako svoju zbroj, s ktorou vchádza do bludiska vzťahov (hry typu dungeon), ktoré sa nám zdajú takmer neriešiteľné.
Deliaca línia je líniou frontovou, na ktorej sa obe strany pokúšajú presadiť svoj pohľad na svet. Z každej strany to vyzerá úplne jasne a nechápu, ako môžu byť tí z druhej strany takí nechápaví. Vytvárajú posmešné výrazy pre druhú stranu (ovce a dezoláti), hľadajú oporu vo svojich radoch a obe strany ju i nachádzajú v radoch umelcov, kňazov, politikov, vedcov.
Jedným hraničným kameňom deliacej línie je dôvera v život. Naša civilizácia dozrieva. Je to nádherný pocit, keď si človek môže povedať, že ľudstvo sa stavia na vlastné nohy a začína si dôverovať vo veciach, ktoré donedávna nejestvovali. Kto by pred sto rokmi povedal, že ľudstvo sa bude spoločne pokúšať meniť klímu Zeme? Kto by pred 100 rokmi povedal, že štáty Európy, ktorých história je históriou vojen, sa spoja do jedného veľkého, päťstomiliónového celku? Kto by si bol čo i len pomyslel, že jednotlivé náboženstvá sveta budú hľadať cesty k sebe?
Programom dňa je dôvera. Duo – vera. Keď si dvaja veria. Dôvera ako nachádzanie priateľa, dôvera ako stav mysle, ktorá sa už nestavia na živočíšnom základe (útok alebo obrana), ale na otvorení sa a prijatí. Ak si začneme všímať svet okolo seba, môžeme vidieť obraz duše jednotlivcov. Mnohí si dávajú bezpečnostné dvere na svoje byty, okolo svojich domov budujú vysoké betónové ploty, vytvárajú mentálne ale i fyzické hradby voči okolitému svetu. Budujeme obraz svojej duše. Fyzické hradby sa dajú zbúrať pomerne rýchlo (ak sa tak rozhodneme), tie mentálne treba zbúrať skôr.
Mnohí neveria tomuto svetu. Tvrdia, že im berie slobodu, tvrdia, že si ich chce podrobiť – zotročiť, sú proti. Niečo v ich vedomí má skúsenosť, kedy ich niekto oklamal, podviedol. Vidím mnoho zlomených vzťahov, zlomenej dôvery. Vyjadrujú odpor, vzdor. Vidia tmavý oblak, ktorý ich ohrozuje. Je zaujímavé, že zároveň veria vo svoje sily a dôverujú samým sebe, že prekážky prekonajú. Sú doslova živočíšni v prejavoch.
Je tu aj druhá skupina ľudí, ktorí viacej vnímajú spoločenstvo, vnímajú seba samých ako členov rodín, ktoré treba chrániť, ako jednotlivcov, ktorí vnímajú potrebu chrániť vyššie typy vzťahov. Snažia sa ochrániť nielen seba, ale i ostatných. Zároveň tak získavajú čas, aby v sebe zvládli sily, ktoré ich vytŕhajú od seba samých. Pomerne nepríjemnou vlastnosťou je, že svoje presvedčenia voči okolitému svetu, sú schopní presadzovať aj násilím (mentálnym, takmer fyzickým).
Spoločnosť je veľmi rôznorodá a každý jednotlivec v nej hľadá svoje vyjadrenia. Spoločné ohrozenia zvyčajne vyvolávajú zomknutie členov spoločnosti, ktoré sa v súčasnej dobe nedeje. Stále sme spoločnosť, ale vzťahy k štátu ako keby sa oslabovali. Možno by sme mohli povedať, že naša spoločnosť smeruje k rozpadu, ale vôbec to tak nie je. Rodinné vzťahy, vzťahy k vyšším hodnotám ľudstva sa derú na povrch. Súdržnosť, ktorá bola „pochovaná“ pod prachom pohodlnosti, lakomosti, štýlom života, ktorý nás nenútil zodpovedať sa za svet okolo nás, sa prudko derie na svet. Uvedomujeme si zodpovednosť za seba. Rodinné spoločenstvá si musia uvedomovať svoju zodpovednosť za svoje vonkajšie aj vnútorné vyjadrenia. Štátne spoločenstvá už nemôžu uzatvárať svoje hranice pred svojimi vlastnými ambíciami, ktoré nám prinášajú oblaženia vo forme vzťahov, vo forme cezhraničnej kultúry ale i vzájomnej zodpovednosti.
Dôvera v život, ktorý ku nám prichádza v tak rôznych formách a prejavoch. Veď i samotný korona vírus je určitá forma života. To malé takmer nič mení naše správanie, mení naše postoje k prírode, k ľuďom okolo nás, dokonca mení aj naše vnútorné postoje. Dôvera v život znamená, že s ním netreba bojovať ale treba ho pochopiť.
Prichádza vlak, ktorý nás odváža do budúcnosti. Lístok do vlaku má svoju hodnotu. Hodnotu života. Vírus je priateľ, ktorý nám vraví cenu tohto lístka. Zatiaľ nie celkom rozumieme hodnotám, ktoré vyžaduje, ale postupne im začíname rozumieť. Jednou z prvých hodnôt je dôvera v život. Dôvera vo všetko živé. Ak pochopíme takúto jednoduchú hodnotu, môžeme sa zodpovedne pozrieť na seba a začať tvarovať samých seba. Pokojne môžeme začať budovať svoju telesnú kondíciu. Pokojne môžeme zo seba olupovať nánosy pohodlia. Môžeme sa začať ponárať do všetkých výziev nášho tela. Otužovanie, pokojné cvičenie, fyzická tvorivá práca. Pokojne k tomu môžeme pridať tvorenie samotnej osobnosti. Tvorenie nášho sebavyjadrenia.
Už vieme, že vývoj by mal byť pokojný a naše sebavyjadrenia by mali byť pokojnejšie. Dôvera v život prinesie dôveru v seba samých a tým i dôveru vzájomnú. Bez nej by sme nezvládli ani len cestu na vlak do našej budúcnosti.
