Časť
Neúplnosť, nie celosť. Ak sa pozriem takýmto pohľadom na človeka, tak sme akoby neúplní. Každý sme iný, každý sa prejavujeme trošku inak, máme iný temperament, inak reagujeme v jednotlivých situáciách, inak žijeme. Spoločne však vytvárame spoločnosť, ktorá je životaschopná, ktorá má šancu prežiť veľmi dlhé obdobia.
Človek samotný nie je schopný prežiť. Už len fakt, že deti môže mať iba muž a žena.
Tak ako je to vlastne? Sme iba časťou, malou bunkou spoločnosti, alebo máme v sebe plnosť? Je to odveká otázka na seba samých. Kto sme? Môžeme si pomôcť pohľadom na malé dieťa. Ešte nie je samostatné a je časťou rodiny. Má v sebe zárodok budúcnosti, ktorá môže byť ohromujúca. Môže byť zakladateľom budúcej dynastie, rodu, ktorý môže žiť takmer donekonečna.
Kde sa skrýva to naše dieťa? V pozadí každého dieťaťa je skúsenosť celého predchádzajúceho rodu. Už ako bábätko sa prejavuje svojim temperamentom, svojou zvláštnosťou. Hoci ho vychovávame, mnohokrát sa prejavuje sebou samým. Je časťou rodiny, ale má v sebe niečo, čo ho odlišuje od všetkých ostatných. Spoločne vytvárame spoločnosť.
Je možné povedať, že už v malom bábätku sa prejavuje budúca spoločnosť? Veď počnúc Abrahámom vznikol jeho rod, ktorý je nesmierne veľký a je základom mnohých ďalších rodov. Kde je počiatok a koniec?
Otázka však naďalej visí vo vzduchu. Sme iba časťou bytia, alebo máme v sebe plnosť ľudstva, plnosť bytia? Ak by sme boli iba časťou, malou bunkou v živote našej Zeme, náš rod, naša budúca rodová línia by bola daná a nebolo by ju možné zmeniť. Nutne by sa náš rod vyprofiloval voči ostatným rodom a postupne by sme sa stali nekompatibilní, vôbec by sme si nerozumeli, dokonca naša DNA by bola odlišná. Nič také sa nedeje. Sme rozdielni, ale napriek tomu môžeme vytvárať rodiny naprieč národmi, naprieč kontinentmi, naprieč rasami. Vo vnútri nás sme stále rovnakí.
Je v nás plnosť. Máme v sebe všetko. Minulosť i budúcnosť. Akoby sme roztvorili čas a načas sa vybrali skúmať samých seba. Nie sme iba malou a nepatrnou časťou vesmíru. Nejakým spôsobom máme v sebe celý vesmír.
Pozeráme ďalekohľadmi do vesmíru a zdá sa nám prirodzený. Nemáme z neho strach. Vieme názvy planét a galaxií, ktoré sa uchovali od našich predkov, o ktorých sme mali pocit, že nemohli mať informácie, ktorými my disponujeme. Evidentne ich mali. V biblii sú spomínané Plejády i Orion. Planéty, o ktorých naši predkovia vedeli.
Môžeme sa pozerať na svoje telo a cítiť sa malo, cítiť sa ako zrnko prachu vo vetre, alebo sa môžeme hrdo postaviť vo stvorení tohto sveta a vnímať sa ako milovaná bytosť, ktorá má v sebe celý vesmír a možno i viac. Čo by mohlo byť to viac? Pravdepodobne hodnoty, z ktorých vesmír vznikol.
Pozerajme sa okolo seba pohľadom plnosti, pohľadom správcu, pohľadom vlastníka. Zdá sa, že sa pozeráme na seba samých.
11.7.2023
