Až
Priateľ, Jozef Lobotka, napísal báseň. Na chvíľku ju tu zverejním.
Až vrátnik
zamkne bránu
a kľúče schová
pod rohožku dverí
až potom uchýlim sa
k predstavám o tebe...
Priviniem si každú
jednu a ako ešte
nenarodený zázrak
si ju budem s
láskou hýčkať ...
Budeme sa túlať
šípkovými snami
a stromom vtĺkať
do kôr rovnice o
dvoch známych
ktorí iba podchvíľou
zabudli že sa nedá
zmýliť len zle vykročiť...
Mám v sebe odvahu
vlčích svoriek a
nehu smutných klaunov
preto mi je milšie umrieť
v boji ako sa stať
menom na zvončeku
čakajúcim na svoje
GAME OVER!
v zbabelom pohodlí
akciovej postele
unavený z poobedňajšej smeny
unavený zo zlého počasia
unavený z únavy ...
Láska keď ťa opäť
premkne strach
že slnko ráno nevyjde
tak počkaj kým vrátnik
zamkne bránu a kľúče
schová pod rohožku dverí...
Rozsvietim hviezdy
a prídem ti naproti...
